Z niekdajšieho počtu okolo 300 drevených sakrálnych stavieb, v dôsledku pôsobenia prírodných katastrof, konfesionálnych a sociálno-politických zmien sa ich dodnes na Slovensku zachovalo okolo šesťdesiat. Najviac z nich je gréckokatolíckych.

Tento fenomén je úžasným svedectvom náboženskej architektúry, dokumentujúcim spolunažívanie rôznych vierovyznaní na relatívne malom území strednej Európy. Kostoly tiež svedčia o vývoji hlavných architektonických a umeleckých smerov v čase svojho vzniku.

Drevené kostoly sa u nás spájajú s východným Slovenskom a gréckokatolíckou cirkvou. Na Slovensku sú však aj zaujímavé evanjelické a rímskokatolícke kostoly.

Základným stavebným materiálom bolo drevo pri použití tradičných konštrukčných techník. V súlade s ich konfesionálnou príslušnosťou majú drevené kostoly v rámci spoločných vlastností niekoľko typologických obmien.

Reprezentujú symbiózu kresťanstva a ľudovej architektúry, skĺbenú s profesionálnym majstrovstvom tvorcov, s ich základnými kultúrnymi a estetickými požiadavkami. Evanjelické kostoly navyše slúžia ako výnimočný príklad tolerancie v Hornom Uhorsku počas reformácie a obdobia protihabsburskeho odporu a povstaní v 17. storočí.

Najstaršie drevené kostoly z 15. a 16. storočia sa architektonicky pridŕžali gotického slohu. Obkolesené drevenou ohradou často stávali na vyvýšenom mieste, v strede cintorínov.

Najstaršie z nich sú gotické rímskokatolícke stavby, postavené ako drevená verzia kamenných kostolov toho obdobia. Stavitelia použili drevo, leboo bolo dostupné, cenovo prístupné a miestni remeselníci vedeli ako s ním naložiť. Dve z týchto 500-ročných stavieb v Hervartove a Tvrdošíne zapísali do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Rozšírenie protestantských myšlienok počas 17. storočia viedlo k tomu, že kostoly začali stavať podľa svetských pravidiel a obmedzení. Ich strohý vzhľad treba preto pričítať práve tomu. Drevené kostoly zo 17. storočia boli pozdĺžne. Zmenilo sa to v 18. storočí, kedy sa pre ich výstavbu typickým stal vzor symetrického kríža.

Kostoly reformovaných mohli byť len z dreva, mať iba nevyhnutne nutné základy a pri ich výstavbe sa nesmeli použiť klince. Museli ich postaviť do jedného roka a iba za mestskými hradbami. Splnenie týchto podmienok bola výzva, viedla však k veľmi osobitému štýlu. Na spojenie jednotlivých kusov dreva týchto pôvabných kostolov použili stavitelia dômyselné tesárske metódy, až majú bližšie k sochám ako k budovám.

V prvej polovici 18. storočia vzniklo 38 evanjelických drevených kostolov, z ktorých päť existuje dodnes. Tieto cirkevné stavby sú staviteľských divom architektúry vynikajúcim umeleckým počinom. Tri z nich, v Kežmarku, Hronseku a v Leštinách, zaradili do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Všetky doteraz slúžia na cirkevné účely.

Gréckokatolícke a pravoslávne drevené kostoly charakterizuje ich trojdielne členenie vonkajšieho a vnútorného priestoru a tiež kupoly i veže cibuľovitého tvaru, častokrát so zdobenými krížami. Ich drevenými šindľami pokryté strechy sa zdanlivo vlnia a splývajú ako hadia koža. Význačným rysom drevenej zásteny oddeľujúcej chrámovú loď od oltárnej časti kostola, teda ikonostas, je zložitá výzdoba s maľbami ikon.

Väčšina gréckokatolíckych kostolov je v Prešovskom a čiastočne v Košickom kraji. Tri z nich dostali na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Nachádzajú sa v Bodružali, Ladomírovej a v Ruskej Bystrej.

Gréckokatolícke drevené kostolíky sú vďaka nádherne opracovaným budovám a cennému umeniu hodnotou turistickými atrakciami s cirkevným pozadím ako pridanou hodnotou. Tieto kostolíky sú malé, intímne, starobylé a nesporne duchovné a pre mnnohých aj nezabudnuteľným zážitkom.

Drevené chrámy v horskom prostredí slovenských Karpát, postavené väčšinou v izolovaných obciach, sú svedectvom vývoja architektúry a umenia v období svojho vzniku a zapadajú do geografického a kultúrneho kontextu.

V týchto drevených stavbách sa odzrkadľuje západné latinské a východné byzantské poňatie staviteľstva, čoho dôsledkom je špecifický druh náboženskej architektúry s rozmanitým priestorovým a výtvarným prevedením, s odlišným charakterom výzdoby či na inom konštrukčnom princípe.

Sakrálna drevená architektúra Karpatskej kotliny patrí k najcennejším častiam európskeho kultúrneho dedičstva. Aj keď mnoho starých kostolov, chrámov a zvoníc zbúrali a nahradili modernými cirkevnými stavbami, tucty z nich sa zachovali. V minulosti mávala vlastný kostol každá dedina karpatského regiónu. Stavali ich z rovnakého materiálu ako iné stavby v dedine, čiže z dreva.

To, ktoré používali na stavbu týchto svätostánkov, bolo mäkké a poddajné, predovšetkým z červeného smreka, ale občas aj z jedle či tisu. Na stavbu zvoníc používali dub a buk. Na stavbu týchto kostolov využili anonymní miestni tesári všetky svoje schopnosti a znalosti zdedené po predkoch.

Tieto kostoly svojimi vlastnosťami predstavujú ukážkové príklady miestnej náboženskej architektúry. Na stavbu svätostánkov v chudobných oblastiach využili miestni rezbári dostatok dreva. Typologicky predstavujú symbiózou latinského a byzantského stavebného štýlu s využitím tradičných domácich stavebných postupov.

Ich charakteristický vzhľad, prevedenie a občas aj relatívne naivne pôsobiaca, ľudovými umelcami vytvorená výzdoba, vychádzajú zo skorších miestnych stavebných a umeleckých tradícií, čiastočne ovplyvnených profesionálnymi architektonickými štýlmi.

Tieto chrámy slohovo predstavujú barokové stavby s využitím gotických i renesančných stavebných prvkov. Interiéry majú zdobené maľbami na stenách a stropoch a ďalšími umeleckými dielami, ktoré umocňujú umeleckú hodnotu týchto stavieb.

Genius loci cirkevných stavieb východného Slovenska tkvie však aj čomsi ďalšom, a to v ľudskom rozmere dreveného dedičstva.

Tieto svätostánky postavili jednoduchí dedinčania, čo často nevedeli čítať a písať, ale dokonale vedeli pracovať s drevom. Majúc akýsi prirodzený zmysel pre harmóniu, obrazne povedané cítili, ktorý kopec alebo lúka budú pre ich kostol najvhodnejšie, aj keď by pravdepodobne neboli schopní vysvetliť prečo.

Práve to má za následok, že atmosféru týchto stavieb nie je možné do hĺbky pochopiť bez toho, aby človek na vlastné oči nevidel okolitú krajinu, do ktorej sú zasadené a ľudí, čo sa v nich modlia.