Potomkovia námorného kapitána, vnučky Fedora de Veth Thurzová a Ivica Ivanisevic ako aj ďalšia rodina a hostia, zavítajú v piatok 23. októbra 2015 do Detvy na vernisáž novej výstavy trvalého charakteru Z Detvy na more…Július Juraj Thurzo – prvý slovenský námorný kapitán.
Podpolianske múzeum v Detve od svojho vzniku venovalo pozornosť menu Júliusa Juraja Thurza, pracovníci múzea pripravili krátkodobé výstavy, besedy s potomkami námorného kapitána a pracovníkmi Slovenskej plavby a prístavov. V roku 2002 bola vydaná príležitostná poštová pečiatka a v roku 2010 slávnostne odhalili pamätnú tabuľu k 60. výročiu jeho úmrtia.Počas týchto rokov pracovníci múzea neustále zhromažďovali pramene viažuce sa k životu námorného kapitána. Výraznou mierou sa na týchto aktivitách podieľal vnuk námorného kapitána Ing. arch. Igor Thurzo (1933 – 2014), ktorý od začiatku smeroval spoločné úsilie k vytvoreniu stálej expozície v Podpolianskom múzeu, čo výrazne podporovali aj vnučky Fedora (1937) a Ivica (1945). Niekoľkoročné úsilie bolo podčiarknuté nepretržitou aktívnou finančnou i personálnou spoluprácou s vedením a pracovníkmi Slovenskej plavby a prístavy a.s. Bratislava.
Dlhodobá spolupráca sa nakoniec pretavila do výsledku – realizácie stálej výstavy Z Detvy na more…Július Juraj Thurzo – prvý slovenský námorný kapitán, ktorá predstaví zozbierané pramene z dobrodružného života Júliusa Juraja Thurza a priblíži ho nielen ako odvážneho námorníka, ale zároveň ako statočného a láskavého človeka.
Július Juraj Thurzo sa narodil 21. februára 1882 v Detve ako pokračovateľ rozvetvenej rodiny radvanských Thurzovcov. Bol jedným z troch detí Jána Daniela Thurza a manželky Kataríny, rod. Gondovej z Detvy. Detstvo prežil Július v malebnej Detve, po otcovej smrti sa rodina presťahovala kvôli väčším možnostiam zárobku do Banskej Bystrice, kde matka syna zapísala do nižšej triedy gymnázia. Odtiaľ jeho kroky ako šikovného a nadaného študenta viedli do Uhorskej námornej akadémie vo Fiume (dnešná Rijeka). Štúdium úspešne ukončil v roku 1900, diplom kapitána pre diaľkové plavby získal v roku 1906. Počas tvrdej námorníckej praxe vystriedal najmenej dvadsať lodí na takmer všetkých svetových moriach a oceánoch, v roku 1901 ako jeden z mála námorníkov prežil stroskotanie na plachetnici Belvidere.
Ťažký život na mori striedali chvíle osobného šťastia s manželkou Kornéliou Petrikovichovou z Radvane, ale aj strádania v podobe rodinných nešťastí a tragédií. Po vojne sa vracia do vlasti, od roku 1923 pôsobil v Bratislave na Poriečnom a plavebnom úrade pre oblasť Dunaja ako prístavný kapitán, neskôr ako riaditeľ tohoto úradu. V roku 1949 odchádza na dôchodok do rodičovského domu svojej manželky v Radvani, kde 16. februára 1950 umiera. V životopisných spomienkach i spomienkach jeho rodiny sa tento človek nejaví výnimočný len tým, že bol prvým slovenským námorným kapitánom, ale predovšetkým svojím nesmierne čestným, láskavým charakterom prejavujúcim rodine i okoliu.
Zdroj: Mestský úrad Detva
Web: www.kcdetva.sk
