V letnom období sa mnohé zvyky sústreďovali na ochranu proti zlým silám, ktoré mohli uškodiť vegetácii a hospodárskym zvieratám. Vyvrcholením tohto magického obdobia bola svätojánska noc (z 23. na 24. júna) spojená so zvykmi siahajúcimi do predkresťanského obdobia. Niektoré formy tohto zvyku, najmä pálenie vatier nad dedinou, pretrvali dodnes.

Deň letného slnovratu je najdlhším dňom roka. K základným zložkám slnovratových zvykov patril oheň (najmä vatry), okolo ktorého tancovali a spievali dospelí i mládež.

V tento deň sa zbierali aj liečivé byliny a najznámejším bolo hľadanie pokladov pomocou rastliny tzv. feračinového kvetu, ktorý vykvitol počas svätojánskej noci.

Najväčšia pozornosť je však venovaná ohňu. Tradičné bolo pálenie obrovských vatier na mieste dobre viditeľnom z obce, spúšťanie ohnivých kolies, vyhadzovanie zapálených fakieľ a preskakovanie vatry za spevu a tanca.

Zdroj: Dajama