Baníctvo a hutníctvo si asi väčšina z nás spája s fyzicky veľmi namáhavou prácou, ale spája sa tiež s malými baníkmi tzv. „permoníkmi“, ktorí sú súčasťou každej legendy z baníckeho prostredia a keď sa z bane vytratia i oni, zmizne z bane aj jej bohatstvo.

Budovy, v ktorých je umiestnená expozícia baníctva a hutníctva Liptova, boli súčasťou hrádockého železiarskeho podniku z konca 18. storočia. Sú to pôvodné budovy Klopačky, ktorá svojím klopaním oznamovala začiatok a koniec práce, a Vážnice. Obe budovy sú v súčasnosti vyhlásené za technické pamiatky II. stupňa.

V roku 1792 dostali Hybenia (Hybe je Liptovská obec) od hrádockého panstva povolenie kutacieho práva a na území „Podjakovej“ – medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou postavili hutu na spracovanie medenej rudy a vysokú pec – Mašu, v ktorej sa spracúvala železná ruda. Železnú rudu potom vážili vo vážnici. Z mede sa kovali medené platne, ktoré prepravovali dolu Váhom na tzv. polpltiach, v Ružomberku sa spájali na celé a pokračovali v ceste hore Dunajom až do Viedne. Sem, okrem železa a medi, privážali soľ, bryndzu, syr a iné liptovské lahôdky.

V Hrádku sa spracúvalo veľmi kvalitné železo. Pracovali na ňom odborníci privezení z Nemecka, ktorí patrili medzi kráľovských robotníkov. Aj preto tu bola začiatkom 19. storočia postavená továreň na výrobu pušiek, pištolí a karabín.

Baníctvo a ťažba železnej rudy má v súčasnom Liptovskom Hrádku už len historický význam a dnešnej generácii ho pripomínajú len dve skrížené banícke kladivká v dolnej časti erbu mesta.

Autor: Eva Čenková

Zdroj: Mesto Liptovský Hrádok