Slovo fašiang pochádza z nemeckého "vast-schane", čo značí niečo ako "posledný nápoj" alebo aj "výčap". Odkazuje sa tak na príchod pôstneho obdobia pred Veľkou nocou. Pôvodne boli Fašiangy známe ako mjasopust, ktorý označoval koniec jedenia mäsa pred pôstom. Významom i časovo sú tieto dva výrazy rovnocenné. Fašiangy boli a sú akýmsi veselým spojivom medzi vážnym časom Vianoc a vážnym obdobím predveľkonočným.

Fašiangy taktiež označovali obdobie, ktoré ukončovalo priadky a za ktorým nasledovalo tkanie. V tomto období sa uskutočňovala aj väčšina svadieb, odohrávali sa rôzne zabíjačky či tanečné zábavy a prebiehali rôzne iniciačné obrady. Do spoločnosti príjmali mládencov a dievčatá, učni sa po prejdení niekoľkými náročnými skúškami počas bohatých cechových zábav stávali tovarišmi, cechy volili nových cechmajstrov. Na dedinách usporiadavali mládežnícke zábavy, v mestách sa zas sprievody vyznačovali maskami či chodením na chodúľoch.

Viactýždňový sviatok v minulosti začínal sviatkom Troch kráľov a končil o polnoci pred Popolcovou stredou. Toto obdobie predchádzalo štyridsiatim dňom pôstneho obdobia pred Veľkou nocou, kedy sa má upustiť od požívania mäsa. Preto fašiangy oficiálne považovali za sviatok jedla. Jediným a hlavným účelom bolo dosýta sa najesť. Až rituálny charakter malo vyprážané pečivo. Lahodné a sýte šišky, pampúšiky, guľky, fánky, chraple, grapne, kreple, fulanki, milostki či herouki tak rozvoniavali v každom regióne Slovenska. Bolo zvykom sa riadne najesť pred obdobím pôstu a tradovalo sa aj, že človek bude potom hladný po zvyšok roka. Typické boli aj obchôdzky v maskách, kde mládež získavala jedlo, z ktorého sa potom niečo spoločné urobilo. Každý jedol fašiangové šišky, veselo popíjal, spieval a tancoval pri hudbe.

Fašiangové zábavy trvali od nedele do utorka, niekde až do stredy. Svojským spôsobom dočasne rušia zavedené poriadky a normy. Fašiangy sa oslavovali hravosťou. Neboli žiadne predpisy, žiadne tresty, spytovanie svedomia, žiadne pôsty. Z komôr vtedy zmizlo veľa mäsa, veľa pitia. Ľudia si jednoducho túžili užiť. V tomto období sa odohrávalo veľa akcií a každú nedeľu sa konali tanečné zábavy alebo bály. Na fašiangový pondelok sa konal “mužský bál”, kam smeli len ženatí a vydaté. Ženy v rozpore s vtedajším tradičným životným štýlom poriadali počas fašiangov roztopašné ženské zábavy s množstvom alkoholu, tancami a sánkovačkami. Obyvatelia Slovenska si na bujaré fašiangové zábavy veľmi potrpeli, čo bývalo mnohokrát tŕňom v oku cirkvi. Vtedy však bývali fašiangy o dosť hlučnejšie a odviazanejšie ako dnes. Každý sa snažil užiť si fašiangové zábavy ako najlepšie vedel. Veselili sa bohatí i chudobní, páni aj sluhovia, majstri či tovariši.

Najmä dedinské tancovačky sa tešili veľkej obľube a preto niet divu, že všetci sa náramne radovali, keď fašiangy trvali čo najdlhšie. Naopak, krátke obdobie fašiangové bolo postrachom, čom hovorí i pranostika: „Krátke fašiangy – tuhá zima.“ Mimoriadne natešené boli mladé vydajachtivé devy, pretože časté veselice poskytovali veľa možností nájsť si a uloviť si toho „pravého“. Hovorievalo sa, že ak sú fašiangy dlhé, vydajú sa aj škaredé dievky.

Mládenci - fašiangovníci poobliekaní do masiek sa v poslednú fašiangovú nedeľu vydávali na obchôdzku z domu do domu. K najstarším maskám patrili muži preoblečení za ženy, prespanky alebo Cigánky. Za odmenu dostávali slaninu, klobásu, vajíčka, koláče a samozrejme aj vypiť, predovšetkým pálenky. K typickému pečivu “na ponúkanie” patrili smažené šišky, pampúšiky a fánky. Každá obec mala svoje tradičné vinšovačky a masky na dvore domu nikdy nezabudli domácich vyzvŕtať. Vyvrcholenie fašiangových sviatkov bolo vo fašiangový utorok, posledná muzika bola spojená s pochovávaním basy. Pri tomto symbolickom pohrebe miestni občania v prestrojení za farára, organistu a kostolníka uskutočnili obrad, pri ktorom bolo veľa plaču, smiechu a zábavy všetkých prítomných.

V mestách vychádzali z tradícií mestských stredovekých a renesančných slávností, ktoré mali svoje korene v starorímskych slávnostiach karnevalov. V čase fašiangov sa tu okrem tanečných zábav a plesov konali rôzne sprievody remeselníckych cechov, súťažné hry alebo prijímanie učňov za tovarišov, teda vlastne zábavy, ktorých hlavnými organizátormi boli tovariši. Tieto zábavy sa konali väčšinou v dome majstra, pretože sa tu vítali noví tovariši, ktorým takto bežne poskytovali krátkodobé ubytovanie. V tomto období sa zvykli stávať z učňov tovariši. Museli však uspieť v rôznych skúškach. Napríklad v Kežmarku bolo typické kúpanie v studenej a potom teplej vode, nosenie na žrdi alebo brvne. Keďže sa zábavy konali u majstrov, žiadna z ich dcér nesmela zostať na ocot. Niekde bolo známe trhanie husí, takzvaná husacia jazda, kde sa účastníci snažili získať strieborné lyžice alebo hodvábne šatky. Cieľom bolo odtrhnúť husi hlavu. Jednotlivé cechy konali sprievody a snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Napríklad mlynári behali na chodúľoch, debnári zas krútili nad hlavami obručami.

Po veselom fašiangovom období nastáva čas pôstu. Zábava mala ísť bokom, človek sa mal zahĺbiť do seba. Fašiangom končil tanec a tancovať sa smelo až zase v máji pri stavaní a váľaní májov a potom až neskoro cez jesenné obdobie. Na Popolcovú stredu na dedinách mládenci obradne ”pochovávali” basu, symbol dedinských tancovačiek. Symbolického, humorného pohrebu sa spravidla zúčastnila celá dedinská pospolitosť. Akt pochovania basy symbolizoval, že hudobné nástroje zmĺknu, zábava sa končí, nastáva obdobie pôstu a ľudia sa majú ponoriť viac do seba. V tento deň mali ženy viac dovolené, mali svoj sviatok, a aj preto túto stredu nazývali tiež Škaredá. Bol to čas, kedy ľudia už pojedli mäso z koncoročných a januárových zabíjačiek, a ešte neprišiel čas mláďat kôz či barančekov. Preto konzumovali väčšinou kaše, strukoviny, kyslú kapustu, múčne jedlá, pili bylinkové čaje a maximálne mali ryby, čiže vlastne jedlá pôstne. Organizmus sa tak prečistil a dosť si oddýchol pred blížiacou sa jarou, kedy sa príroda prebúdza do svojho nového životného cyklu.

Popolcová streda je pripomienkou ľudskej pominuteľnosti. Názov dňa pochádza zo zvyku páliť palmy či bahniatka z Kvetnej nedele z minulého roka. Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy, kedy sú veriaci poznačení krížikom, popolom na čelo. Popolcovou stredou začína štyridsaťdňový pôst spolu so šiestimi nedeľami, ktoré sa doň nezapočítavajú. V období po popolcovej strede sa už neorganizujú žiadne zábavy a podľa kresťanských tradícií sa má vtedy človek fyzicky aj duševne pripraviť na Veľkú noc spájajúcu sa so vzkriesením Krista.