Nech šije!

Lokalizácia: Bratislavský kraj, Bratislava

GPS: N48°8'24'' E17°6'34''

Miesto konania: Bratislava

Termín konania: 7.4.2017 - 20.8.2017

Typ podujatia: výstava

Slovenská móda v období rokov 1945 – 1989 mala svoje vlastné pravidlá. Evolúciu módy v časoch reálneho socializmu mapuje výstava Nech šije!.

Ako sme sa obliekali v časoch, keď naše životy plánoval a riadil komunistický režim? Akými cestami sa móda vo svojej bytostnej nezávislosti a nekontrolovateľnej dynamike uberala v podmienkach, ktoré sú pre jej fungovanie takmer neprijateľné? Príbeh nerovného sobáša módy a totality dokumentuje originálna výstava v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Móda na Slovensku 1945 – 1989 prostredníctvom niekoľkých tém, v ktorých zachytáva najpríznačnejšie fenomény sledovaného obdobia.

Príšerné materiály aj strihy, ľudovo-národný charakter, ale i dômyselne prepašované západniarske vplyvy. Tvoriť na Slovensku módu vzletne a s invenciou, a prezentovať ju neodolateľne napriek bizarnostiam tých čias, nedostatku a obmedzujúcim pravidlám, bolo chvíľami skutočné umenie.

„Socialistické dievča nesmelo mať na fotke rozkročené nohy, hoci predvádzalo športové oblečenie a stálo kdesi na skale.“
Ján Krížik

Socialistické dievča muselo byť veselé, ale zas, nesmelo byť veselé príliš, pretože ak sa smialo, tiež to bolo podozrivé. A ak bolo dievča vážne, ani to nebolo dobre. Nič sexy a moderné, všetko muselo byť funkčné a presne naplánované v duchu päťročníc. A takéto absurdnosti odkrýva táto jedinečná výstava.


V úvode komentuje povahu a charakter ideologického rámca po roku 1948. Móda, či skôr v socnewspeaku odievanie, bola začiatkom 50. rokov 20. storočia úsporná a uniformná, aj ako vymedzenie voči neprijateľnej kozmopolitnej móde a nástojčivo riešila hlavne pracovný úbor. Navrhovanie i výroba odevov sa odvtedy organizovali centrálne, pro-sovietsky a anti-západne nastavený kurz velil ovládnuť a nanovo sformulovať vkusový ideál.
Socialistický odevný priemysel akcentuje výstava prostredníctvom výberu produkcie najvýznamnejších veľkosériovo orientovaných slovenských podnikov. Všíma si ale aj tvorbu odevných doplnkov, sleduje cesty odevu k spotrebiteľovi (nevynechá ani opojný lesk Tuzexu), ako i pozvoľna a prerušovane presakujúcu liberalizáciu spoločnosti, zreteľnú od konca 50. rokov aj v slovenskej kultúre. Intenzívne sledovanou líniou je osobnosť tvorcu / dizajnéra odevu, ktorá – podobne ako v iných oblastiach dizajnu (či vtedy priemyselného výtvarníctva) – stála v ústraní záujmu aj samotného priemyselného prostredia.

Fatálnou zmenou, ktorá otvára sekciu venovanú malosériovému (zákazkovému) odevu, je znárodnenie. Okom komunistického hurikánu postupne prechádzajú veľké i menšie podniky, až napokon začiatkom 50. rokov definitívne skončia aj malí živnostníci. Ašpirácie individualizovanej, modelovej odevnej tvorby v socialistickom odevnom systéme napĺňalo niekoľko družstevne i štátne organizovaných podnikov ako Vkus, Vzorodev, ÚĽUV, Vývojové a modelové stredisko Makyty Púchov v Bratislave. Boli to miesta, kde sa sporadicky, napriek ideologickému i pragmatickému tlaku režimu, darilo udržať kontakt s módou za železnou oponou.

Odev v polohe autorskej tvorby sa v slovenskom úžitkovom umení začína razantne presadzovať v druhej polovici 80. rokov 20. storočia, silný nádych slobodnej kreativity je už predzvesťou blízkeho pádu komunistického režimu. Skúsenosť z textilného / odevného školenia na pražskej VŠUP si prinášajú napr. Anna Bohatová, Katarína Böhmová, Marta Bošelová, Danica Vodová. Do terénu autorskej módy a odevného experimentu vstupujú aj ďalší, nielen textilne orientovaní tvorcovia, ako Michaela Klimanová-Trizuljaková, Milota Havránková, Karol Pichler, Jozef Bajus, Júlia Sabová, SET 88 (Lea Fekete, Daniel Brunovský, Ada Krnáčová-Gutleber), Zuzana Šujanová-Gregušová, Mária Balážová a ďalší.

Výraznú stopu v kontexte vtedajšieho Československa predstavujú časopisy Móda (od 1949) a hlavne Dievča (od 1969). Ich špecifikom boli vlastné návrhárske ateliéry, kde vznikali inšpiračné kolekcie určené pre publikovanie. Nóvum časopisu Dievča spočívalo aj v progresívnom podchytení kultu mladosti.Fotografi, ktorí sa pohybovali v okruhu týchto dvoch časopisov, sú osou malého výberu slovenskej módnej fotografie prezentovanej v ďalšej samostatnej sekcii. V úlohe najvýraznejšieho predstaviteľa a kmeňového fotografa časopisu Móda tu nájdeme Karola Kállaya, s časopisom Dievča je nerozlučne spojené meno Pavla Janeka a Jána Krížika (aj ako autora jeho grafickej úpravy). Z ďalších fotografov napojených na tieto časopisy sa tu objavia Kamil Vyskočil, Juraj Bartoš, Peter Francisci a Jena Šimková.
Nechýba ani segment módnej prehliadky (a súťaže, výstavy, veľtrhu), meniacej sa od pomerne obskúrneho formátu ľudovodemokratického prieskumu verejnej mienky na štandardný prehľad módnych noviniek, hoci vymedzený mantinelmi plánovanej socialistickej ekonomiky. Aj tu totiž zreteľne presakuje schizofrénny charakter komunistickej spoločnosti – napriek enormnému úsiliu vkladanému do vývoja, zjavnému dizajnérskemu potenciálu, napriek výdatne živeným ilúziám o „neustále stúpajúcej úrovni“ odevného priemyslu a medzinárodných úspechoch socialistického odevu, bol výsledok skôr kŕčovitým pokusom vybalansovať antagonistickú realitu západného vývoja módy s cenzurovanou a konformistickou spoločnosťou.

Výstižne to ilustruje aj nástojčivo presadzovaná téza o atraktivite domácky zhotovovaného odevu. Podľa nej malo ísť o jeden z výdobytkov pre socialistickú ženu, hoci v skutočnosti išlo o náhradu disfunkčnej odevnej výroby. Túto vrstvu, výdatne živenú strihovými prílohami v časopisoch a sprevádzanú zháňaním západonemeckého žurnálu Burda, nevynecháva ani výstava.

Zdroj: Slovenská národná galéria

Web: Slovenská národná galéria Bratislava